OKEY!!!!!!!!!!!

A ko som už spomínala,tak od šiestich rokoch chodím k úžastným koníkom.

• No len nie vždy to tam bolo úžastne,pretože všetky začiatky sú ťažké a pre malé dievča raz toľko.Bola som malá a bojazlivá a bála som sa, že ked niečo urobím tak ma odtiaľ vyhodia.No nič také sa nestalo,teda áno vyviedla som toho veľa ale nikdy ma nevyrazili.Práve naopak na chybách ma učili.Netrvalo moc dlho a kone boly dokonale čisté a kefy som si upratala,kone boli nakrmené a nikde nebolo rozsypané,kone mali čistú podstielku a nikde nebol prevrátený fúrik alebo hodená lopata.Proste som sa tam naučila o kona starať ako sa má.Teraz mám problém len s jednou vecou.Akosi nemožem udržať zadnú nohu.Ale to je maličkosť......vždy poprosím Jožika.
• Ked som sa už o koňa postarať vedela,tak som si na neho mohla aj sadnúť.....hahaha.No a jedného krásneho dňa (bol sneh) mi ujo Jano povedal ,,chod sa previezť" bože mala som ani nie 10 rokov,sama som nešla,zavolala som si spolužiaka Janka.Bol to vážne krásny zážitok.Prvý krát sama.Janko šiel povedla.

Jedno z mojich štastíčok  -   JULKA

• Potom mi šiel 13-sty rok a na letné prázdniny mi maminka zaplatila jazdecký kurz v Blave.Tak tam som si svoje vytrpela.Bola som naučená jazdiť na chladnokrvníkoch a ked som tam došla tak som myslela že tie kone sú podvíživené alebo čo.Mala som tam problémy s ostatnými detmi,s trenérmi,s výchovnými,s majitelmi,s obyvatelmi Blavy,proste so všetkými okrem koní.Už som tam nemohla vydržať a strašne som sa tešila domov na moje milované krásne koníky.Bolo mi tam fakt zle a už by som sa tam nikdy nevrátila.Alebo vlastne hej!!!!!!!!!!!!!!!! Vrátila a teraz ked už mám 16 tak by som im to nandala napr.v skokoch alebo v dostihoch alebo v čom len chú.......prašiny ľudia tam boli.Ponižovali ma len preto že som bola jediná,ktorá bola z dediny a jediná ktorá koňa nevidela len ako materiál pre svoj úspech.Trenéri to hádzali na moju nešikovnosť pri koňoch....ale aj tak som bola v skupine medzi dorastencami.Kurz som abslolvovala.
• Dalej som pokračovala v rodnom kraji.Vo vedlajšej dedine som si robila nadstavbové hodiny.Boli tam len dve,ale obe úplné skvelé kobylky.Mám na ne velmi pekné spomienky.Vlastne som sa riadne naučila jazdiť až na nich.Pretože sme sa spoznali a rozumeli si.....veľmi mi to na nich išlo.Keby sa majitelia neodstahovali tak by som sa veľmi rada šla za nimi pozrieť.Som im vdačná.
• Ked som mala 14 tak som si  zaplatila westernový kurz.Akurát som dostala nové westernové sedlo  a tak som v ňom ani sedieť nevedela.Pršla som do miestnosti ako posledná.Ostatní už preberali nánosnníky a strmene no ja som si tam pripadala ako parazit.Bolo tam vela staršich ludí a asi jedno dievča mladšie odo mňa.Teoriu som počúvala,pretože trenérka to veľmi zaujímavo vysvetlovala.Potom sme sa presunuly do krytej haly a tam boli tri krásne westernové kone.Apalossa,Quarter a veľmi známi paint-majster v rainingu CZ Skips Diablo Bar.Tam sa mi všetko začalo páčiť ešte viac.Trenérka ma chválila že krásne sedím v sedle-pevne a vystretá.Keby len vedela že mi bola taká zima že som sa nemohla ani pokrčiť ani pohnúť v sedle.Odchádzala som odtial s ťažkým srdcom.Bolo tam fakt úžastne a spoznala som veľa ľudí s ktorými som si rozumela.

Tak toto je Skips Diablo Bar                             (krásny?)

• Tak a to je celé.Teraz si o sebe myslím že som profesionálna jazdkyňa.No len múch mám ešte habadej,nevenujem sa tréningom alebo súťažiam,ale rekreaci a je jasné že aj ja si na koni rada zaskáčem alebo si dám preteky po lúke.No len s tým rozdielom že ma neokrikujú tréneri,že cválam na vonkajšiu nohu alebo ja neviem čo ešte.Proste som tam sama za seba.Zodpovedná za seba a za svojho koňa bez nejakých podmienok,príkazov a zákazov a to presne som od jazdenia očakávala.SLOBODU